slnecnica

morzeovkou čakania vyťukávam tvoje meno slzami na podlahu papierová loďka nádeje topí sa v slanej kaluži vír myšlienok vtiahne ju na dno s bolesťou v prázdnej duši

Pamätám svetlo v tvojich očiach Pramienky vlasov zahatali cestu pohľadu ale on predsa vypálil spomienky v mojich zreničkách Nezabudla som ťa -od počiatku zrodenia plameňa v nás

keď budeš chcieť zo svojho tela vyzlečieš sa celá mám však tušenie že z duše nie

z takého snáď ťa kedysi hrial horúci babkin čaj kvietkovaný hrnček si ako chlapec objímal v dlaniach v spomienkach zostal ti pre úsmev na perách i kvety zo záhrady detstva

raz sa odviazal nespútaný strachom z hviezd utiekol noci nečakal prepych v chudobnej izbe stromu bol modrým kvetom neponorený v zrkadle rieky hľadal príťažlivú tvár na lutne dňa hral v tónoch svitania stratil strunu magična

iba staniol od horkej čokolády veští že bola v kopytách noci duní otupné ticho až praskli ľady slzami píšeš alibistickú spoveď -bez rozhrešenia

‎ zabil si mi sny som nemá neplačem prosiť neviem nie na kolenách tisíc premien krátky čas spálené vyhasnuté ticho v nás

Chýbal by si mi aj keby som nevedela že si Na počiatku radosti i smutnenia V daždivých chvíľach premieňaš mi na súš deň Upršanou nocou svietiš Si pochodeň Ach! Do zbláznenia sa teším hladivým tónom slov ako dotyku dlane Tak detinsky odovzdane

vôňa sa v čerstvom vzduchu rozplynula v pohári nedopité víno farbu zlomilo a láska čo ju tak veľmi chcela ? bola len omylom

vždy si vedel zahrať mi na city na hmatníku láskal si ma celú raz si to prepískol struny do srdca vyhĺbili dieru odvtedy falošne hráš často v mol častejšie na mol si na inej stanici v inej stupnici hraj aj pískaj si