slnecnica

v minúte ticha náhlivý čas stratil reč v stopách na vode nekráčam po nich nevstúpim do mĺkvych slov tmavého smútku kričím do neba v lesklých kruhoch hladiny špliechajú vety

hriali ako oheň aj svet ich musel cítiť láskomriavky čo šľahali plameňmi tvoj zrýchlený dych pri dotyku tlkot srdca čo znel ako tamtamy v buši vždy posledné objatie stále ten istý milosrdný kruh lží už len raz už iba zajtra už iba zasa bez konca

má dušu dieťaťa topánky dospelých princezna zakliata životom kráča v nich chcela by malou byť po lúke behať bosá údivom tajiť dych keď kvety stína kosa dospelé srdce však v hrudi má zamknuté tak sníva že je vták ruky – dve perute

pichľavé slová hodené v snehu v mŕtvych očiach zamrznutý svet a otázku dáma v červenom nespoznala nehu zomrela na lásku

Túžim byť husľami. Chcem cítiť, že štíhlymi prstami hladíš ma napnutú, ako struny a jemne pritískaš . Rozvláčne sláčikom lúdiš tóny, čo znejú v nás .

… Chcela by som byť svetlo tvojho sveta. Miesto v srdci a celé ho zaplniť teplom slov. Myšlienkou prvá čo napadne ti. Do mysle včítať sa, zrieť múdrom starých kníh. Tvoj dych. S údermi srdca plniť hladné pľúca a zostať v nich.